Nebolo treba

Autor: Kristína Lišková | 25.1.2013 o 19:50 | (upravené 7.1.2014 o 17:58) Karma článku: 5,83 | Prečítané:  267x

Ráno som sa zdvihla z postele a odišla od Tomáša. Nie navždy. Len na päť hodín. Bolo to v stredu, po celkom dobrom milovaní, Tomášovej nočnej a tajných podperinových prdoch. Pretože ja som pred Tomášom neprdela a on predo mnou tiež nie. Jednoducho sme tému dutia ako už-partneri nemali ešte prediskutovanú. A mne bolo naozaj blbé povedať mu, že sa mi chce, lebo večeru varil on a nevedela som, či by sa na môj soundcloud neurazil. No čo vám poviem. Príloha zo zeleného hrášku je síce zelená a zdravá, ale má v sebe zákerné decibely. A navyše, keď nad tým tak premýšľam, sama neviem, kedy je vhodné ukázať partnerovi aj iné zvuky ako „och“ a „ach“.

Cikať ma už počul. Povedal, že mu to nevadí, ale že to moje znie skôr ako pší a jeho ako ćć. Mne moje pší dovtedy vždy prišlo ako pravé cikavé ćć, ale keď sme to na skúšku spustili obaja naraz, bol tam rozdiel. Vo výške. Spúšťania.

Každopádne, ráno som sa zdvihla z postele a odišla som od Tomáša. Nevedela som, čo mu odpoviem na otázku kam idem. Pretože som vedela, že táto otázka nepríde. Prečo som to vedela, to už neviem. Občas sa mi vedenie proste stáva.

Vzala som si Tomášovu šedomodrú mikinu. Je mi veľká a preto sa mi páči. Vyzerám v nej, že idem akožedoobchodu, a to sa mi dnes náramne hodí. Akožedoobchodu a potom akožesivybaviťniečo. Úplne nenápadne. Dávam si sto bodov.

Zvoním na štvorke.

Hm, fakt dosť škaredé dvere.

 

„Čo tu chceš?“ Takto znie privítanie po pol roku vzájomných citov.

„Ahoj!“

„Ahoj.“

„Niečo ti musím ukázať.“

 

Zlá veta. Po mikrotichu si pre istotu sama skáčem do myšlienky a zároveň aj do odpovede, ktorá sa z druhej strany chystá na povrch.

 

„Poď von!“

„Ale ja poobede niečo mám.“

„Stihneš to, neboj sa.“

„Ako vieš?“

 

No a zase som tam.

 

„Vlaky predsa chodia každú chvíľu. Do druhej to stihneš.“

„Hm ...“

 

Hm je áno. Od ľudí, ktorí sa boja pritaknúť na pravdivosť vašej vety. V podstate súhlasia s tým, čo má nastať, ale boja sa to ukázať. Aby ich radosť nepôsobila predčasne a nepremyslene.

„Hm“ vo význame „áno“ používa aj

a) muž typu „večný hmkáč“

b) človek, ktorý neovláda slušné, plnovýznamové odpovede

c) Ivan – vždy a všade

c) a chlap, ktorý na odpovedanú vec pritakáva, a vlastne sa na ňu aj veľmi teší, no z jeho súhlasného hmkania by žena mala vycítiť obetu odchodu odpovedajúceho a tak mu byť za odchod ešte aj vďačná, a to:

1.1 úsmevom

1.2 bozkom

1.3 sexom

1.4 a najlepšie sexom s fajkou a s bozkami.

 

Sadli sme si spolu v kaviarni. Požičala som si od Ireny notebook a prihlásila som sa na svoj email. Slovo svoj je skutočne podstatné a zdôrazňujem ním skutočnosť, že na iné maily sa dnes ani v budúcnosti nebudem prihlasovať. Nakoľko to nepotrebujem.

Moja mailová schránka je ako pošta z filmu Magická posadnutosť. Ja síce ryšavá nie som, no niektoré správy sa ku mne dostanú aj bez ohlásenia, listového papiera, antikreatívnej známky alebo kliknutia na tlačidlo odoslať.

 

„Niečo Ti ukážem.“

 

Zase zle.

 

„Niečo som Ti urobila.“

 

Nie, tentokrát to nie je zle a ja si nejdem ani nadávať. Ivan vstal zrejme neskoro a tak má svoju  rannú až o desiatej.

 

„Je to iba časová os. Taká vše vysvetľujúca osička.“

„Aha.“

 

„Aha“ je „hm“, ktoré znamená áno a používa sa vtedy, keď by hm predstavovalo dlhodobejšie nechápanie situácie zo strany počúvajúceho, či spájanie si situácie s úplne odlišnými predstavami. Samozrejme, že aj aha znamená to isté, len nadobúda mierne inteligentnejší charakter. V tej chvíli je však oveľa vhodnejšie ako slovíčko „jasné“, pretože to symbolizuje nadvecnosť a vedomosť o predmete debaty ešte dopredu. Čo by si rozprávajúci, občas ženského pohlavia, mohol (nemusel, no stáva sa to) pretransformovať ako zjavný nezáujem o inkriminovanú vec.

Zo zjavného nezáujmu je nezjavné podozrenie, z nezjavného podozrenia je očividné urazenie sa. Ale ak je v stredu v kine dobrý film, tak bol tento odsek zbytočný. Zjavujte sa do takej miery, ktorá je podľa vás zaujímavá.

 

„Už si ako facebook. Ha-ha,“ ozvalo sa z Ivanovej strany.

„Facebook?“ odpovedám otázkou v štýle počkaj si na zvyšok vety. „Len aby si sa z neho po dnešku neodhlásil.“

 

Pomerne dobrá Ivanova nálada odišla od stola. Urobila tak miesto dvom kávam s mliekom.

 

„Nebudem ťa zdržiavať. Takže, máme tu viacero položiek. Tu som ja, ty, Táňa, jej náušnica a neznáme faktory, ktorými som označila zvyšných ľudí a informácie, ktoré nedokážem presne pomenovať, ale vždy všetko dokazili.“

„Fúha.“

„A to sme len na začiatku.“

 

Začína ma to baviť. J

 

„Ja som šedá, ako inak, ty si hnedý, lebo hnedú príliš nemusím, Táňa je žltá, lebo doma nič žlté nemám a neznáme faktory sú bledé, lebo takú farbu z duše nenávidím. A stavím sa, že neznáme faktory majú značne ženské črty a je ich po viac kusov.“

„No dobre, ale prečo je náušnica fialová?“

„Lebo bola pekná.“

„Aha.“

 

/Počuli ste?! Aha!/

 

„A podľa čoho si prišla na to, čo kedy bolo? Hrabala si sa mi v mailoch? Alebo v mobile?!“

„Nebolo treba.“

 

Túto odpoveď som vždy chcela použiť. Vždy som chcela povedať, že nebolo treba!, aby som zvýraznila to, že ja veci viem, aj keď neviem ako, a že on/ona/ono (môže to byť aj dav ľudí, napríklad zhromaždenie) môže skapať a spotiť sa vlastnou podozrievavosťou. Že sa z podozrievania nedá spotiť? Skúste vášho partnera podozrievať tajným plížením sa v tmavom oblečení počas letného večera. Zo 48-hodinovej ochrany bude štvorminútová. Garantujem!

Vžila som sa do mnou režírovanej drámy, do časti, v ktorej na scénu prichádza odvážne Nebolo treba!


„Ty si hovorila s Elou! Ja som Ti jasne povedal, aby si jej dala pokoj!“

„Ak môžem Elu zaradiť k neznámym faktorom, tak sa nemusíš báť – s nikým som netelefonovala, nepísala si, nestála v noci pod jeho oknom v tujkách. Ivan, ja nie som trtko roka, ja si viem dať veci do logického sledu.“

 

Ivanovi zrejme začalo všetko dochádzať. Moje slová, položka Tánina náušnica pred vetou Nie, nikoho okrem teba nemám, reč, výhovorky, aj káva.

„Borovičku!“

„Ježišikriste!“

„Tak dve hrušky!“

„Ale ja nechcem!“

„Tak jednu dvojitú!“

„To je asi jedno, nie?“

„Tak čo teda?!“

„Jedno nepodliate debilné prepáč, Iveta!“

 

V kaviarni zhustol vzduch. Aj tých pár kávičkárov, nedobrovoľne tvoriacich komparz mojej drámy (Nebolo treba, 2012, réžia: Iveta Sihová) prestalo šušťať novinami, ktoré sa zadarmo vždy tak dobre čítajú a ostali ticho. Niektorí pri ekonomike, iní už pri Sudoku.

 

„To si mi to musela nakresliť ako debilovi?“ spýtal sa Ivan. Ale už pokojne.

„Najprv som z toho chcela spraviť takú mapu, akú majú v počasí. Vieš, slnečno, oblačno, striedavo oblačno a Medardova kvapka. Ale chcela som, aby to pôsobilo seriózne. Pretože mňa vážne mrzí, že si ma považoval za sprostú.“

 

Postavila som sa od stola a vrátila notebook Irene. Zaplatila som účet a odišla domov. Teda k Tomášovi. Na schodoch som si ešte nacvičila neutrálne podanie viet „Len tak. Vonku.“

Tomáš po nočnej ešte stále spal. Keď som sa k nemu vracala do postele, nohami zacítil tie moje, studené. Pozrel sa na mňa, šiel vysloviť poloospalé „k“ a ja som sa rozhodla, že ho tentokrát nechám dopovedať celú vetu. Aj keď - nebolo treba.

 

„Kde si bola?“

„Len tak. Vonku.“

Bolo presne dvanásť päť a ja som sa vrátila tam, kde som ráno nemohla ostať. K svojmu pôvodnému profilu. Tiež patrím k tým, ktorým sa časová os nepáči. A myslia si, že ju môžu zmeniť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?