Denmark? To je Nemecko??

Autor: Kristína Lišková | 5.2.2013 o 11:51 | Karma článku: 10,44 | Prečítané:  1258x

Neviem aká byrokracia vládla pred osemdesiatom deviatym a kde. Teda viem. Ale len z kníh. Praktické skúsenosti ma obchádzali, nakoľko som vtedy mame prinášala nielen radosť, ale aj oslintané škvrny na svetri a špinavé plienky. Doba sa zvrtla, slintám len zo spánku. Aj to preto, že som ako decko nosila strojček na noc. A predsa tu stále je – nepochopené konanie nepochopene riadených inštitúcií.

Som verná Slovenskej pošte. No stále premýšľam, kedy jej dám košom. Musím uznať, že ich sieť po Slovensku je úžasná, pobočky sú takmer všade. Z bazárových skúseností viem, že pošta chodí aj do takých dedín a oblastí, o ktorých existencii som spočiatku mierne pochybovala. Dá sa povedať, že je aj rýchla. A ponúka toho dosť. Dobierky, poistené listy, prvú triedu. I keď niekedy o rýchlosti prvej triedy dosť polemizujem.

Pošta má len niekoľko chýb. Majú podobu niektorých zamestnancov. Keď by som počet chýb zredukovala, išlo by len o jednu. Nemožnú nepochopiteľnú byrokraciu.

Málokedy sa mi stane, že nečakám v rade. Mne sú rady fuk, ja si postojím. Len mi lezie na nervy, keď mi ľudia spoza chrbta čítajú adresy obálok. Vidím ich, lebo sa to odráža v tých nemožných sklených prepážkach, ktoré na poštách snáď budú do konca sveta. Diskrétnosť je krásny cudzí termín, ale ja mám problém cez úzke okienka vteperiť listy k poštárke. Nehovoriac o tom, že ak sa mi za plecami rozkvákajú ľudia, nepočujem ani cenu, ani otázku, ani odpoveď. Usmievam sa a neviem prečo. Zákazníčka-truhlíčka.

Takže stále stojím v rade. Nie som drzaňa ako poniektoré prípady, ktoré sa postavia rovnobežne s vami, a keď sa máte dostať k okienku vy, predbehnú vás. Lebo oni si idú len niečo vybaviť. Potom mám pocit, že ja idem vybaviť buď nič, ale tam mienim stáť aspoň hodinu. Vypýtam si papierik. Vypísať ho však nemôžem pri sklenenom priestore, zdržujem! Pultík s perom je nablízku, pero niekedy nepíše. Nosím si vlastné, nemám rada obchytkané. Áno. Morálna polícia funguje všade. Už som vysvetľovala, prečo si ho vkladám do tašky a nie späť na pult. Opäť ma čaká rada. Pani, stojaca súbežne so mnou (nádejná kamoška a obiehačka v jednom, och, tieto duo balenia!) mi povie, nie sa spýta, ona mi len sucho povie: Niečo si potrebujem vybaviť.

Ale už som zlá! Aj ja si idem niečo vybaviť. Poviem, som skala, moja dramatické číslo začalo. Pani zvraští nos. Nemala by, vráskavá je bez tak.

Mohla som byť slušná a pani pustiť dopredu, ak chcela len lístok. Ja sa ale kvôli lístkom obiehať nemôžem, pretože som mladá a ukázala by som, že aj drzá. No, obehnúť sa môžem, ak je predo mnou starší muž, je leto a ja mám žabky a kraťasy. Jedna šanca za svetelný rok.

Podávam obálku. Poviem, že to chcem obyčajne. Ak mám šťastie, poštárka nezačne práve pred mnou lepiť a štempľovať hŕbu listov, ktoré jej tam nechali ľudia za poslednú štvrťhodinku. Keďže nemám šťastie v láske, na neopečiatkované listy si poň chodím aspoň na poštu.

Najkrajší zážitok z celého procesu mám na konci. Ja som síce nebola takmer nikde, ale listy posielam do Ruska, do Chile, do Holandska. A tu je klinec úrazu. Poštárky nielenže nevedia, do akej hmotnostnej kategórie sa účtuje tá a tá cena. Majú problém aj so základnými zahraničnými názvami! Netherlands. Zaručené Nemecko. Denmark? Tiež. Do Moskvy. To už nie je Európa (a to som mala jednotku zo zemepisu), musíte vypísať papierik, lebo nie sú v únií. Papierik vypisujem pravidelne. Niekedy sa s ním musím ozvať ja, že to tak treba. Páči sa mi, keď sa ma na pošte spýtajú áno? A ja poviem áno, minule ste mi povedali, že to treba. Cítim sa múdro.

A keďže som fracek nespratný, listy si doma vážim. Pozriem si presnú sumu a divili by ste sa, koľkokrát som opravila konečnú výšku platby.

Sú aj svetlé momenty. Tety ma už poznajú, vedia, že som slečna, čo posiela listy ďaleko. Teta balíčkarka ma dokonca naučila posielať dobierky. Ja som ale nenaučila kupujúcich, aby ich prevzali. No to je iný príbeh. I keď moje listy do zahraničia idú vždy dvakrát tak dlho ako zo zahraničia ku mne, ani jeden sa nestratil. A to kľudne mohol po ceste do Moskvy, ktorá nie je vôbec v Európe, zamrznúť.

Na poštu pôjdem zase v utorok. Viem ku ktorej tete. Tá, čo ma odbila s tým, že nemá váhu a ja som jej povedala a čo ja teraz ako s tým, nie je už moja kamoška. Postavím sa do univerzálnej priehradky a počkám si na niekoho, kto pôjde len niečo vybaviť. Zase budem mať o čom písať. Vlastne - som spokojná. Do pošty! J

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?