Včera som videla ozajstnú lásku. Ona bola isto stredoškoláčka, a on vyzeral, že tiež. Sedeli si sami v kupé, ale pristupujúcim malo byť hneď jasné, že si neželajú nových susedov. Pritom šetrili miesto. Ona mu sedela na kolenách a pozerali spolu z okna. Železnice by im za tento prístup boli vďačné. Dvanásť ľudí v jednom kupé a úzke uličky by zívali priestorom.
My sme si však prisadli. Boli sme traja a chceli sme sedieť spolu. Nemali sme náladu na cmukanice. Vždy keď ste sám, nechcete sa pozerať na to, ako sú ostatní spolu. Nechcete, a predsa ich sledujete.
Ona sa smiala. Dosť detsky, niekedy mi to otravovalo ľavé ucho. Pravým som počúvala spolužiakov. On ju hladkal po zadku, chichňal sa s ňou, hovorili si okaté nijéééé, a potom okaté áááno. Do toho chichňanie, a všetky éčkové mená.
Zlato, miláčik, moja a môj vystupovali so mnou v Trenčíne. Mackať zadok si pôjdu inam. Aj tak je to zvláštne, taká verejná láska. Na jednej strane sa za ňu nemáte prečo hanbiť, na druhej nešírite jej prejavom práve pozitívne vlny.
V osobáku domov telefonovala mladá slečna s neviem kým. Vyjadrovala sa vulgárne, veď ju počúvalo len celé poschodie vlaku. A keď spomenula slovo na päť s Ká, pani od vedľa nahlas zafunila: „Štetka“. Bez ohľadu na to, že nevedela, o čí úd ide a čo s ním dievčina zamýšľa. Pani zrejme nikdy nesedela na ničích kolenách. Ja hej. A preto som si v mysli nepomyslela o vlakových láskach nič. V ten deň mi chýbali. A viac ako na zaľúbencov, som bola nahnevaná na seba.