Pracovne sme šli na prezentáciu prvotiny Katky Tekeľovej. Celú akciu viedla vedúca knižnice. Sedeli tam jej kolegyne, pár iných žien a tri mladé dievčatá. Tipujem tak maximálne šestnásť.
„Vedúca“ začala do diskusie premietať svoje osobné názory. Dosť často odchádzala od témy a najviac ma vyšponovala tým, keď sa ponosovala, ako dnes môžu mladí čítať o upíroch, a kde sú časy Anny zo Zelených domov alebo Búrlivých výšin, na ktorých ona vyrastala. Neustále nabádala mladé kočky, aby si zapisovali tieto knihy, prezentujúc, že len tie by im zrejme v puberte vedeli pomôcť. Ako keby ony tri, tri tiché myšky mohli za to, že dnes láme rekordy viac Cabotová, alebo Meyerová a jej Jacob, než Hviezdoslav.
Zarazilo ma to. Tak mladí majú radi tieto knihy. A? Vždy lepšie keď čítajú hocičo, akoby nemali čítať nič. Keď dokáže nejaký upír donútiť decká, aby prečítali päť hrubých kníh, je to stále lepšie ako keby ich mala otráviť svojim prekrášleným a preromantizovaným jazykom jedna Anna. Nič proti Anne, ja ju môžem ...
Povedať, že niektoré knihy by ľudia mali čítať a iné nie, to je ako jedna Anča povedala. Ja klasiku uznávam. Čítala som veľa klasických diel, ale myslím si, že na klasiku treba dospieť. Pýchu a predsudok som čítala až tento rok. Keby som ju čítala ako nástka, alebo dva roky dozadu, nepochopila by som ju tak, neprecítila by som ju tak, ako teraz. Videla som sa v tej knihe, videla som sa v podobnej situácií, ale až v mojej dvadsaťštvorke. Nehanbím sa za to.
Byť jednou z tých dievčat, ozvem sa. Možno mali naštudované všetky známe knihy, možno nie. Išlo však o princíp. Keby aj čítali len Evitovky, a ani raz Kukučína. No juj. Ich chyba. Ukrátili sa o niečo pekné? Lenže pekné je naozaj subjektívne.
To je ako keby som svoju mamu nútila čítať moje knihy. A celkovo niektoré mamy vôbec. Niektoré mamy prídu domov unavené, a chcú niečo jednoduché, pretože ich život je zložitý dosť, nepotrebujú si lámať hlavu cudzím príbehom. Potrebujú jednoduchý dej, slovenské mená, a metaforickú pauzu. Iní majú radi otvorené konce, iní upírov. Jedny milujú to, čo druhí neznášajú.
Ja neznášam tarhoňu a zbožňujem detskú knihu Brat mlčanlivého vlka od Jarunkovej. Každý sme nejaký. Niekedy natoľko, že by sme boli sami sebe knižkou.