Book Look 4 – Ahoj, Matkin!

Autor: Kristína Lišková | 7.7.2013 o 13:48 | Karma článku: 4,94 | Prečítané:  636x

Priznávam sa, že som doteraz prečítala všetkých Matkinov. Niektoré jeho (možno jej, to je teraz predsa fuk) knihy zbožňujem, iné považujem za slabšie. Pár sa mi ich nakopilo na poličke a kým k nim pribudnú všetky, lebo tak to chcem a tak to budem mať, nezaškodí si ich znova prejsť. Prstami, očami, názorom.

DSC_0487.JPG

MAXIM E. MATKIN:

Láska je chyba v programe

Tento titul som čítala tak, že sa mi až rozpadol. Vždy som si ho vybrala na písanie recenzie, a potom som prišla k záveru, že túto knihu si musí človek prečítať, ak chce spoznať peknotu príbehov, ktoré ukrýva. Stajpen, Sony, Korben a Zoe. Štvorica, ktorá si na konci príbehu vymení životných partnerov. Teda až na Stajpena, pri ktorom platí, že si vyberá ženu podľa obrazu svojej matky. Kniha sa nesmierne dobre číta, aj keď viem, že tento názor je silne subjektívny. Nasmiala som sa na hláškach Sony, ale aj Korben bol teda číslo. Najmä keď sa celý oholil a potom v lete nosil len roláky. Kniha má síce ideálny koniec, no spôsob, akým k nemu priplachtila, ju robí jednou z mojich dvoch top kníh od tohto autora. Tak vyberám aspoň jeden úryvok, i keď v tomto prípade je to skutočne ťažké. Na každej strane sa mi niečo páčilo. Každú stranu Lásky, ktorá je chybou v programe, mám rada.

- Prepáč, že meškám, - usmiala sa Sony.

- Pol hodinu. Už budem musieť ísť.

- Citlivý ako doktor Mengele.

Čašníčka postavila pred Sony kávu, minerálku a asi tri kilá zákuskov. Stajpenovi napadlo, že keď to Sony do seba všetko natlačí, určite to pôjde vyvrátiť do záchoda, inak by pri svojom režime stravovania dávno vyzerala ako veľryba.

- Mám pásomnicu, - oznámila mu bohorovne Sony, vzala medzi štíhle prsty čokoládový rez veľkosti priemerného stredoeurópskeho mužského prirodzenia a pomaly si ho vsunula do úst.

Polovica mužského osadenstva pri okolitých stolíkoch si cez nohavice preložila noviny.

- A okrem toho máš ešte nejaké problémy? – opýtal sa Stajpen a dúfal, že jeho hlas neznie ako apel dozorcu v polepšovni, ktorý dobre vie, že ho tá malá beštia provokuje.

...

- Ja ťa milujem, - povedala Sony. – Strašne. Nedá sa to vydržať. Povedz mi, že aj ty ma miluješ, a ja budem mať dôvod žiť ďalej.

- Fíha, - povedal Stajpen, - ty, a ... – ešte skôr, než to vyslovil, vedel, že to bude znieť falošne ako repliky z televíznych seriálov so sedatívnym účinkom, ale nemohol si pomôcť, musel to povedať:

- Ty, a nechodíš náhodou s mojím bratom?

(Maxim E. Matkin: Láska je chyba v programe. Slovart, 2004, s. 9 - 10)

 

Žiadne prudké pohyby

Najnovší titul z roku 2012 mi prišiel pod stromček, aj keď o jeho príchode som vedela niekoľko týždňov vopred. Vraj bude o mužoch, ktorí zachraňujú, no sami občas potrebujú zachrániť. A mne osobne sa postava Sakriša páčila, veľmi. Žiadny mega hrdina s mega trefnými hláškami na každej párnej strane. Proste sa len hľadal, proste mal len krízu, proste nevedel kam. Narazil na moje rovnaké pocitové obdobie a ja som mu držala palce. Aj keď spočiatku som čítala knihu štýlom „zabúdam, čo bolo v minulom odseku“, jeden večer som sa do deja dostala a dočítala Matkinovku až do konca.

Pekný príbeh tvorí v rámci knihy aj jeho brat a váha jeho bývalej. Nemyslím váhu gramážovo, ale najosobnejšie, ako sa to len dá. Pomyslela som si, že to musia byť ozaj veľké city k žene, keď prostredníctvom aplikácie sledujete či kaká, ciká, je a kedy chudne. Oproti prvotinám a mojim srdcovkám (Láska je chyba v programeMexická vlna) na mňa tento posledný titul pôsobil viac kľudne. Alebo mi k tomu kľudu dopomohol? Neviem. Každopádne, ešte pár večerov po prečítaní sa mi snívalo, ako som sa zamilovala do požiarnika.

„- Keď som ho stretla, myslela som si, že je neobyčajný, - povedala Rory. – A bola som šťastná, že ten neobyčajný muž je môj. ... Mal tetovanie a dve vysoké školy, vedel jazyky, zarábal peniaze, bol nad vecou, mal kamarátov, bol vtipný, všetci mi ho závideli. A potom som zistila, že on je malý chlapec. Že sa bojí pred poradami, že s tými kamarátmi vkuse súťaží, že celé dni mlčí a prežúva v hlave úplne nepodstatné veci ako napríklad, že ho šéf oslovil divným tónom. Vyšlo najavo, že je hysterický a nakupuje úplne zbytočné veci len preto, že je to novinka a má to kábel. Chápeš, že k tomu, aby si bola zamilovaná, potrebuješ mať o tom človeku trochu ilúzie? A teraz je to tak, že ja viem, že nie je zlý človek, viem, že ma mal rád, ale tak strašne ho neznášam, tak veľmi nechápem, čo som na ňom videla, že sa mi z toho chce zomrieť! Veď je nezaujímavý, trápny, slabý. Nenávidím sa za to, že to hovorím a ešte viac za to, že to cítim.-  ...“

(Maxim E. Matkin: Žiadne prudké pohyby. Slovart, 2012, s. 126-127)

 

Aj ja teba

Písal mi na Pokeci jeden päťdesiatnik. Že podľa profilu by som mohla byť jeho spriaznená duša, v reči hovorovej, milenka. Spýtala som sa ho, prečo vlastne milenku chce, keď jednu ženu má. Povedal, že preto, lebo je chlap. Prvé, čo mi po jeho odpovedi napadlo, bola kniha Aj ja teba. Och, ako neznášam toto spojenie. Máš ma rád – Keby som ťa nemal rád, nie som s tebou. Ľúbim ťa – Áno, veď aj ja teba. A nikdy v opačnom poradí.

Kniha Aj ja teba mala zaujímavý úvod aj záver. Až som mala pocit, že toto mi na Matkina nesedí. Keď píšem zaujímavý, myslím pekný. Ja osobne mám rada, keď ma kniha rozhádže, nielen uspí. V príbehu sa objavuje ešte jeden príbeh, dvoch kostier nájdených v záhrade. No a k tomu je tu ešte Arne a Júlia, manželský pár, ktorý nevie nájsť cestu k rozhovoru. Pritom práve v ich prípade stačí priznať si jedno. Že toho druhého majú radi. Že nielen ja teba, ale ja teba tiež. Táto Matkinovka ma očarila najmä tým, že i keď sa z nej dalo jasne dedukovať kto ju píše, príbeh, postavy a zmýšľanie sa nieslo v trochu inom duchu. Manželský pár vniesol do knihy jednoducho manželskú atmosféru.

„Keď sa o pár minút vracal k autu aj s fľašou a vreckom hrušiek, v jeho dráhe sa vyskytla žena, ktorá sa márne s plnými rukami pokúšala otvoriť svoje strieborné SUV. Biznis kostým, podpätky, vlasy odborne vyčesané do pôsobivého drdolu, teraz už mierne unaveného.

- Môžem pomôcť? – spýtal sa Arne, a hoci sa žena namiesto odpovede zmohla len na zúfalý pohľad, otvoril jej kufor a naložil tam nákup.

Dokonca sa zohol po dva odkotúľané citróny. Žena si vydýchla, založila uvoľnený prameň vlasov za ucho a usmiala sa.

- Ďakujem, ste milý.

- Niet za čo.

Arne sa pohol k svojmu autu.

- Počkajte, - zavolala naňho. – Čo robíte večer?

- Večer som už ženatý.

(Maxim E. Matkin: Aj ja teba. Slovart, 2010, s. 202)

 

Mexická vlna

Moja srdcovka. Príbeh, ktorý je smutný, no krásny zároveň. Milujem Terezu, Henryho aj Veronu. Všetci traja majú v sebe niečo z minulosti, kúsok otca, ktorý ich vlastne spája, nakoľko Verona sa v príbehu objaví ako nevlastná sestra súrodeneckej dvojice. Na tejto knihe sa mi páčilo najmä to, že začala pred osemdesiatym deviatym. No dali sa v nej nájsť niektoré míľniky, na ktoré som si pamätala už aj ja.

Tereza mi pripomínala mňa. Riešiť všetko ako voda a v konečnom dôsledku nevyriešiť nič. Okrem vlastnej potopy. Premýšľať nad jedným vzťahom natoľko, že si nakoniec uvedomíte, ako vám je lepšie v inom. Verona bola pre mňa v príbehu bytosť nadpozemská a čo sa prejavovania lásky týka, je pre mňa „jednička“. A Henryho mám rada z princípu, že si v knihe tiež veľa prešiel.

Myslím si, že Mexická vlna je tá správna Matkinovka. Dokážem ju čítať len tak, na posedenie, alebo od stredu, od konca, od časti, kde Tereza ujde von v papučiach. Papuče sú totiž pre mňa krojom pohodlia.

„- Nikdy som nikoho nemiloval tak ako teba, - povedal.

- No tak to ťa teda pánboh poteš, - povedala Tereza.

- Myslel som na teba každý deň a odkedy som začal chodiť na skupinovú terapiu, tak si mi vlastne vôbec neschádzala z mysle.

- Aha.

- Chceš ešte víno? – spýtal sa.

- Zdám sa ti málo povoľná?

- Tak som to nemyslel.

- Kedysi si mi vykrikoval, že som alkoholička, a teraz ma núkaš.

- To bolo vtedy.

- Aha.

- Tak objednám?

- Nie.“

 

(Maxim E. Matkin: Mexická vlna. Slovart, 2005, s. 80)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?