V potravinách po ceste som si kúpila tie super snackové ryžové chlebíčky. Vôbec mi nezahnali hlad. Doma som ich zajedla riadnou porciou žemľovky. Pri odchode z pasáže potravín to na mňa prišlo. Nie účet, ten bol malý. Pieseň.
Dnes večer sme mladí.
Zostala som chvíľku stáť. V sklách priestorov, ktoré mali byť obchodmi, som sa na seba zapozerala. Hej, páčia sa mi vlastné čižmy. Aj výraz tváre som mala akýsi spokojný. Spomenula som si na slová môjho známeho, ktorého si vážim. Človek stále na niečo čaká, čaká, že príde niečo úžasné a neuvedomuje si, že žiť by mal teraz. A nie v nejakej prechodnej dobe.
Tak som to prešla. Prešla som tú cestu na vlak, prešla som sa jarou a rozkopanými cestami plnými štrku. A začala si trochu viac vidieť do hlavy. Viac veriť svojmu odoslanému životopisu, a viac premýšľať nad tým, kam ho odošlem, ak sa mi vráti. Lebo nielen ľudia sa vracajú domov, ale aj veci. Potrebujú druhú šancu, a človek by im ju mal dať. Mal by recyklovať to, čo sa mu nepodarí. Mal by sa viac zapáliť, a nie len zapariť pri behu k veciam, ktoré potrebuje stihnúť.
Utieklo mi veľa vecí, veľa ľudí. Utieklo, lebo ma pustili, alebo ja ich. Aj tak mi to dnes nebude vadiť. Vraj na rukách máme baktérie, ktoré viac ublížia druhým, ako nám. Takže treba skončiť so zbytočným polemizovaním nad tým, kedy vás tie cudzie ruky pohladia, alebo nakazia. Keď sa vás má niečo chytiť, zaručene to pôjde aj bez chvíľky filozofovania.
V kúpeľni som si z rúk zmyla dnešné cestovanie. Začínať sa má predsa od seba.
