U nás má bicykel vlastne každý. Kto ho nemá, nechápe podstatu obce. Od detstva si pamätám, že keď sme sa mali niekde stretnúť, bolo to na bicykli. Aj u nás doma máme bicyklov na rozdávanie. Škoda, že tých nefunkčných.
Bývam dosť ďaleko od stredu obce. Chcem ísť na poštu, do Jednoty, k Boďovi na akciu, potrebujem proste bicykel. Doteraz som mala taký fajný horský, ešte od deviatej triedy. Neprehadzuje, no brzdí. A otec mi naň namontoval aj košík, takže je z neho čistá praktickosť na dvoch kolesách.
Keď niekto pravidelne prechádza autom cez Belušu, väčšinou (po tom ako sa priznám, že tu žijem) mi povie, že neznáša to, ako chodíme na bicykloch. Že je nás tu veľa, križujeme si to tu ako chceme a čo je najhoršie, chodíme vedľa seba a rozprávame sa!
Práve mám v hlave svoju mamu na bicykli po ceste z obchodu. Mama si na strede cesty. Aaale, čo by som bola, ...
Sťažujúcemu sa človeku poviem no, je to strašné veru. Chápem vodičov, i keď sama vodičom nie som. Ale niekedy si na tom bicykli proste musíte niečo povedať!
Do garáže pribudol nový fešák. Prvý za vlastné peniaze. Aj k čižmám mi ladí! Celý víkend som ho usilovne skúšala, dokonca som sa na ňom vozila aj po námestí v Považskej. Ľudia sa na mňa pozerali, to mi verte. Ale možno aj preto, že som si až potom všimla zákaz vozenia po pešej zóne .. radosť porušila na sekundu zákon. Dokonca aj so zvonením zvončeka.
Vitajte u nás, obrňte sa trpezlivosťou, my sme totiž na bicykloch veľmi šťastní. Veľmi. Cink – cink!